Je zaujímavé, koľko ľudí - bežných občanov, politikov, ale aj ekonómov - má problém pochopiť, prečo je pre Grékov euro veľmi nevýhodné. Pokúsim sa to vysvetliť na príklade, ktorý to objasní aj ľuďom bez ekonomického vzdelania.
Najlepšie sa niektoré veci vysvetľujú na modelovom príklade, ktorý sa dovedie až do krajnosti. V medzných situáciách totižto najlepšie vystupujú do popredia jednotlivé problémy. Urobme teda jeden taký príklad, a podľa neho si odvodíme závery, ktoré sa vzťahujú na Grécko:
Predstavme si, že Česká republika s platnosťou od 1.ledna 2016 príjme euro - a to veľmi zaujímavom kurze 1:1. Teda jedno euro bude jedna česká koruna. Samozrejme že to v reále neprichádza do úvahy, ale teoreticky by to možné bolo. Aké by boli následky?
U občanov by v prvom momente nastala obrovská eufória. To, čo teraz dostávajú na výplate či v dôchodkoch v korunách, by dostávali v eurách. Ak má niekto dôchodok 13.000 korún, dostával by 13.000 eúr. Ak má niekto plat 20.000 korún, dostával by plat 20.000 eúr. Vyzerá to ako raj na Zemi. Ale...
Každý pracujúci občan je v 2 protichodných pozíciách - ako spotrebiteľ a ako zamestnanec. To, čo je vhodné pre občana-spotrebiteľa, nie je vhodné pre občana-zamestnanca. A naopak. Pre občana-spotrebiteľa by bola jeho pozícia perfektná - z jedného platu by si mohli dovoliť kúpiť luxusné auto, za týždňový plat by mohol absolvovať luxusnú cestu okolo sveta atď. Pre toho istého občana, ale v pozícii zamestnanca, by to však bola absolútna katastrofa. Väčšina ľudí by totiž veľmi rýchlo prišla o prácu a stali by sa nezamestnanými. Prečo?
Pre firmy boli príliš drahí. Drahí zamestnanci by boli príčinou vysokých cien tovarov a služieb. A vysoké ceny tovarov a služieb by spôsobili, že ľudia by radšej nakupovali v zahraničí ako doma. Uvediem niekoľko príkladov:
Minimálna mzda by bola napr. 10.000 eúr. Takže všetky predavačky pracujúce v obchode by mali minimálne takúto vysokú mzdu. Potraviny, odevy, elektronika by však nemohli stáť toľko ako pred prijatím eura - ich ceny by museli výrazne vzrásť, aby si obchod zarobil na vysoké platy svojich predavačov a predavačiek. Hodina u kaderníka by nestála 10 eúr, ale aspoň 200 eúr. Pretože len plat kaderníčky vrátane odvodov by bol minimálne 150 €. To isté by platilo o čistiarňach, ale aj reštauráciách či hospodách. Ak by hodinová mzda čašníkov a kuchárov bola 100 eúr, tak by obedy určite nemohli stáť 3 eurá ako dnes, ale aspoň 40.
Čo by nasledovalo? Občania-spotrebitelia by nakupovali v zahraničí. Prakticky všetko. Ak by sa v Rakúsku, Poľsku či na Slovensku dalo všetko kúpiť 5x lacnejšie, tak by v zahraničí nakupoval prakticky každý. Jediný typ podnikateľov, ktorý by ako-tak prežíval, by boli hospody a reštaurácie. Pretože kvôli jednému pivu alebo obedu by asi nikto necestoval do zahraničia.
Ak by sa takmer všetko kupovalo v zahraničí, doma by zanikli skoro všetky obchody. Rovnako by však zanikli aj takmer všetky firmy, ktoré by niečo vyrábali. Ak by mal napr. zamestnanec v Škodovke priemerný plat 30.000 eúr, tak je úplne samozrejmé, že cena škodoviek by musela vzrásť na dvoj či trojnásobok. Ale škodovky za ceny Porsche či Mercedesov by boli nepredajné. To isté by platilo o výrobcoch elektroniky, spracovateľov dreva atď. Majitelia firiem by ich preto veľmi rýchlo presťahovali do blízkeho zahraničia a zo zamestnancov by sa stali nezamestnaní. Prakticky žiadny zahraničný investor by do ČR neprišiel. Z jednoduchého dôvodu - zamestnanci by boli veľmi drahí.
Kto by sa mal v takejto situácii dobre? Len ľudia, ktorí majú garantovaný príjem od štátu: dôchodcovia a štátni zamestnanci. Pre štátnych zamestnancov by to bolo ešte výhodnejšie, ak by mali tzv. definitívu, takže by ich nikto nemohol prepustiť ani im siahnuť na plat. Čo by to znamenalo pre priemerného občana? Každý by chcel pracovať v štátnej správe. A ak by to nebolo možné, tak aspoň odísť do predčasného dôchodku.
Štát však môže vyplatiť len toľko peňazí, koľko vyberie na daniach. Prípadne si rozdiel požičať. Lenže štátna kasa by bola na tom oveľa horšie ako teraz. Firmy a obchody, ktoré museli byť zatvorené, by samozrejme neplatili dane. Nezamestnaní, keďže by nemali prácu, by nemali z čoho platiť daň z príjmu. A rovnako aj výber dane z pridanej hodnoty (DPH) by bol kriticky nízky, pretože ľudia by väčšinu svojich nákupov realizovali v zahraničí. Suma sumárum - štátna kasa by bola prakticky prázdna, ale povinnosti štátu voči penzistom a štátnym zamestnancom by boli rádovo vyššie ako sú v súčasnosti.
Na rok či dva by sa to dalo riešiť pôžičkami. Ale veľmi rýchlo by zadlženie štátu dosiahlo takej úrovne, že by dlh už ďalej nedokázal splácať. Jednoducho preto, že výber daní by nepokrýval ani bežné výdavky štátu.
Akú súvislosť to má s Gréckom? VŠETKY sprievodné znaky, ktoré som tu uviedol, sú typické pre súčasné Grécko: vysoké ceny, málo firiem a ich slabá konkurencieschopnosť, vysoká nezamestnanosť, veľa štátnych zamestnancov, vysoká zadlženosť štátu. Jediný rozdiel je v tom, ako veľký je nepomer medzi optimálnou hodnotou ich meny a optimálnou hodnotou meny v mojom príklade. Ja som to zámerne preexponoval - v mojom hypotetickom príklade je mena 25x až 27x silnejšia ako by mala byť (podľa kurzu Kč/EUR). V prípade Grécka je to 2x až 2,5x viac. Inak povedané, Gréci majú v súčasnosti 2x až 2,5x silnejšiu menu ako by bola vhodná pre ich ekonomiku. Alebo ešte inak: optimálna hodnota ich meny voči zahraničiu by mal byť na úrovni 40 % až 50 % ich súčasnej meny - teda eura.
Vráťme sa však k modelovému príkladu a skúsme nájsť najvhodnejšie riešenie na nápravu. Toto riešenie by súčasne malo byť vhodné aj pre reálny život - teda pre Grécko.
Existujú v podstate 3 možnosti:
- Česká republika by si stále požičiavala obrovské sumy peňazí, a z času na čas (raz za 2-3 roky) by jej veritelia dlhy odpustili. Potom by narobila nové dlhy, ktoré by sa jej zase odpustili atď.
- Poslanci by prijali zákon, ktorým by sa znížili platy aj dôchodky. Problém je však v tom, ako správne „utrafiť“ ich výšku. Z populistických dôvodov by sa znižovali len mierne - napr. o 10 % či 20%. Potom by sa pár mesiacov počkalo, aký to bude mať efekt. Moc by to nezabralo, a tak by sa platy a dôchodky opäť znížili. Takto by išlo stále dokola niekoľko rokov, až by hodnota platov a dôchodkov dosiahla optimálnu - teda súčasnú úroveň: u dôchodkov cca 500 eúr a u platov 1000 eúr. Lenže to by bolo spojené s veľkými problémami: zamestnanosť by rástla len veľmi pomaly a rovnako aj ceny v obchodoch by sa znižovali veľmi pomaly. Súčasne by ďalej rýchlo rástla zadlženosť štátu. Celý proces konsolidácie by trval minimálne 5 až 10 rokov.
- Najrýchlejšie a najjednoduchšie by bolo vrátiť sa späť k českej korune. Veľa problémov by sa vyriešilo doslova z večera do rána. Štátni zamestnanci a penzisti by samozrejme veľmi protestovali - presne ako v Grécku proti návratu k drachme protestovali najmä penzisti a štátni zamestnanci. Ale. Podstatne nižšie mzdy by spôsobili, že by sa v ČR opäť oplatilo podnikať. Vo veľkom by sa obnovovali menšie či väčšie firmy, ktoré by prijímali zamestnancov, znovu by sa otvárali obchody, opäť by prichádzali zahraniční investori. Štát by na daniach vyberal oveľa viac peňazí a súčasne by štátnym zamestnancom oveľa menej platil. Najneskôr o rok by boli viditeľný výrazný posun vpred.
Grécko (a jeho veritelia) si teraz zvolili kombináciu prvej a druhej možnosti. Grékov čaká najbližšie roky výrazne znižovanie platov a dôchodkov - na úroveň, ktorá zodpovedá výkonnosti ich ekonomiky. A tá je v podstate na úrovni Bulharska či Rumunska. Takže v Grécku sa situácia začne stabilizovať a zlepšovať až vtedy, keď sa ich platy a dôchodky znížia na úroveň bulharských. Dosiahnutie tohto dna bude trvať ďalších 5, možno 10 rokov.
Ak by si zvolili Gréci tretiu možnosť a zaviedli vlastnú menu, tak sa na to „grécko-bulharské“ dno dostanú prakticky okamžite. Ale v priebehu niekoľkých mesiacov by už ich ekonomika mohla začať rásť. Tentokrát zdravo - nie pomocou zahraničných pôžičiek. A to je ten hlavný dôvod, prečo je pre Grécko euro veľmi nevýhodné - zbytočne strácajú roky času len na dosiahnutie svojho ekonomického dna.
P.S. Pred pár dňami som videl reportáž z Grécka, prečo Gréci (v tomto prípade to bol grécky novinár) nechcú drachmu späť. Pretože drachma bola slabá mena a je pre nich symbolom chudoby, euro je naopak mena silná a znamená pre nich bohatstvo. Bohužiaľ je to však pohľad občana-spotrebiteľa. Na toho istého gréckeho občana-zamestnanca to pôsobí presne opačne: silná mena mu berie prácu, silná mena spôsobuje, že aj ceny sú vyššie ako by boli pri drachme, silná mena spôsobuje slabú konkurencieschopnosť gréckych firiem v zahraničí - ich výrobky sú tam drahé. Pokiaľ si Gréci a ich politici neuvedomia tento dvojaký - a úplne opačný - dopad eura na svoju ekonomiku a na svoje životy, tak sa zo svojich ekonomických problémov tak skoro nedostanú.
